Dnes často počujeme, že najdôležitejšie pri liečení je pozitívne myslenie. Ale ako sa naučiť myslieť pozitívne?

Keď sa človek pozrie na malé dieťa, väčšinou sa poteší, usmeje, už len pri pohľade naň. Napriek tomu, že deti robia veľa "chýb", vieme ich akceptovať inak ako u dospelých, pretože sú to len deti a tie vraj ešte nevedia ako žiť. No deti majú veľký dar. Čím sú menšie, tým viac sú v prítomnom okamihu. V "Tu a Teraz". Nezaujíma ich čo bolo pred minútou a čo bude. Jednoducho sú! Tešia sa, hrajú sa, plačú, kričia a sú uvoľnené. Nechávajú voľne prúdiť všetky svoje pocity. No čím sú staršie, tým viac si zvykajú na prostredie v ktorom žijú a ktoré ich ovplyvňuje. Vychovávajú ich najbližší a učia ich čo sa má a nemá. Takto pomaličky prestávajú prejavovať voľne, bez strachu svoje pocity, ktoré vraj nie sú v určitých momentoch vhodné. Tak si postupne formujú svoj svet a svoju uvoľnenosť začínajú uzatvárať pred vonkajším svetom, ktorý pre nich začína byť nebezpečný, pretože za svoje chovanie a pocity sú trestaní. Za iné prejavy dostávajú lásku. Takto si vytvárame steny, ktoré nás oddeľujú od iných a zabezpečujú nám fiktívne bezpečie. No tieto steny nás oddeľujú aj od samých seba a vytvárajú nám bloky. Všetky naše bloky majú základ v strachu a v neprijatí. Vytvárame si ich našimi myšlienkami, ktorými sa posudzujeme a odsudzujeme. Pretože nás zvykli hodnotiť iní - kedy sme dobrí a kedy nie, hodnotíme sa za to čo cítime, či to môžme tak cítiť a snažíme sa robiť všetko správne. No čo je robiť veci správne? Pre každého je správne niečo iné. Preto je dôležité postupne tieto naše bloky rozpúšťať a pozorovať svoje myšlienky, pocity, telo. Cítiť čo cítime a neodsudzovať sa nech cítime akokoľvek. Milovať sa takí, akí sme. Takto sa krôčik za krôčikom začneme mať radšej, začneme sa viac chápať, byť k sebe lepšími a tým pádom aj lepšími k iným.

Svoje ťažkosti si vytvárame sami a ak vieme ako, sami si ich môžeme aj odstránit, alebo lepšie povedané, keď ich pochopíme a prijimeme ich, odídu. Pretože ak s niečím bojujeme, drží sa nás to ako kliešť.

Bloky sa najprv vytvárajú v našom energetickom poli, ktoré je okolo nášho tela (aura). Ak sú tieto bloky a negatívne myslenie dlhodobé, náš ochranný obal ich nevládze držať mimo telo a dostatnú sa tak dnu, čím vytvoria oblasť so zablokovanou, neprúdiacou energiou - chorobu.

No akokoľvek je choroba vážna a ťažká, je pre nás darom. Ukazuje nám miesta, kde sme sa dlhodobo prepínali a boli v nerovnováhe. Pri chorobe sa stávame pokornejšími, ľudskejšími a pomaličky nás to navracia späť k svojej podstate. Keď je človek chorý, jeho telo sa zastaví, pretože už nevládze. Zastavuje sa aj jeho myseľ a v tom momente môžu prísť nové, čistejšie myšlienky, ktoré už sami o sebe liečia.